Metodika výskumu netopierov

Na zhodnotenie významu chiropterofauny určitého územia je v prvom rade potrebný podrobný prieskum výskytu a zastúpenia jednotlivých druhov netopierov v danej oblasti. Nakoľko majú netopiere pomerne zložitý biologický cyklus a v zimnom období hibernujú, používajú sa odlišné metódy výskumu v čase ich aktívneho života a počas hibernácie.

1. Metódy výskumu v zimnom období

V zimnom období sa výskum sústreďuje na vyhľadávanie potenciálnych miest vhodných na zimovanie netopierov. Sú to najmä podzemné priestory v zimnom období s relatívne stabilnou teplotou (3-10 °C) a vysokou relatívnou vlhkosťou vzduchu. Môžu byť prirodzeného (jaskyne), ale aj umelého charakteru (štôlne, bunkre, pivnice a iné). V nich sa zisťuje prítomnosť netopierov v čase ich hibernácie. Kontroly je možné vykonávať počas celého zimného obdobia (november - marec), ale celoslovensky sa uprednostňuje február, kedy by mali byť populácie zimujúcich netopierov relatívne najpočetnejšie a najstabilnejšie.

Na vyhľadávanie netopierov v podzemných priestoroch sa používajú banské elektrické akumulátorové svietidlá, alebo bežné baterky. Pokiaľ je systém chodieb zložitejší, je potrebné zvoliť vždy rovnakú trasu, aby nedochádzalo k nepresnostiach pri zisťovaní počtu hibernujúcich netopierov. Netopiere sa nachádzajú voľne visiace alebo ukryté v štrbinách a puklinách. V banských dielach sa často ukrývajú v otvoroch po vrtných tyčiach.

Nájdené jedince sa určujú vizuálne podľa sfarbenia srsti, veľkosti tela, veľkosti a tvaru ušníc a tragusu vždy tak, aby nedošlo k prerušeniu ich hibernácie. V prípade, kedy nie je možné vizuálnou metódou určiť presne druh netopiera, určuje sa len na úroveň rodu. Ak sa netopiere nachádzajú veľmi vysoko v strope jaskyne, možno použiť na ich identifikáciu ďalekohlad v kombinácii s halogénovým svietidlom.

2. Metódy výskumu v letnom období

V letnom období sa monitoring sústreďuje na kontrolu potenciálnych miest letného výskytu. Sú to najmä povaly starších budov - hradov, zámkov, kostolov, kostolné veže a pivnice. Nachádzajú sa tu nielen kolónie samíc s mláďatami, ale krátkodobo aj solitérne jedince. Odpočívajú voľne visiace alebo ukryté v štrbinách medzi trámami, trámami a krovom a pod. Na ich prítomnosť často upozorní väčšie množstvo trusu alebo ich hlasové prejavy. Pri náleze sa určí druh netopiera a v prípade kolónie aproximálnym odhadom aj počet jedincov v kolónii. Pri zisťovaní tohto počtu možno využiť fotoaparát, ktorým sa kolónia odfotografuje na diapozitív. Po premietnutí možno na plátne pomerne presne zistiť počet netopierov. To platí aj pre klasickú fotografiu väčšieho formátu. Niektoré druhy netopierov sa aj v lete môžu ukrývať aj v jaskyniach, príp. v stromových dutinách alebo skalných štrbinách. Nález takýchto jedincov je vo väčšine prípadov len vecou náhody.

Okrem čiste vizuálnej kontroly sa pri zisťovaní druhového zastúpenia netopierov na určitej lokalite najčastejšie využíva metódu odchytu do nárazových sietí - netting. Na odchyt sa používajú tzv. japonské siete s dĺžkou 3-12 m (siete nad 12 m vyžadujú náročnejšiu manipuláciu, ak je potrebné prehradiť väčší priestor doporučuje sa nadpojenie viacerých menších sietí), výškou 1,8-2,4 m (ak je potrebné chytať vo väčších výškach možno takto vysokú sieť upevniť do väčšej výšky) a veľkosťou oka 15-19 mm (čím je oko siete menšie, tým je väčšia pravdepodobnosť, že netopiere sieť včas zaregistrujú a vyhnú sa jej, keď je oko veľmi veľké menšie netopiere cez sieť ľahko preletia, príp. sa chytené netopiere veľmi rýchlo prehryzú a odletia). Siete sa zvyknú inštalovať na rôznych miestach (Kunz, 1988): pred vchodmi do jaskýň, krížom cez lesnú cestu, potok alebo rybník, na brehoch rybníka, na povale budov, okolo budov, okolo stromov, t.j. na takých miestach, kde sa predpokladá prelet netopierov. Výhodou takýchto sietí je ich nízka hmotnosť a objem, takže je ich možné ľahko transportovať a nainšatlovať takmer kdekoľvek. Nevýhodou je, že sa musia pomerne často kontrolovať, aby sa netopiere neprehrýzli, relatívne pracné vyprosťovanie netopierov a selektívny účinok.

Na podobnom princípe sú založené harfové pasce (harp traps), ktorých použitie po prvý raz opísal Constantine (1958). Takáto pasca pozostáva z veľkého rámu, v ktorom sú zvisle natiahnuté tenké vlákna vo vzdialenosti asi 2,5 cm. V dolnej časti je umiestnený vak, do ktorého netopiere po náraze do vlákien spadnú. Tuttle (1974) použil dva rovnobežné rámy, čím sa zvýšila efektívnosť. Výhodou takéhoto odchytu je, že pasce nie je potrebné neustále kontrolovať. Na druhej strane veľkou nevýhodou je neskladnosť takéhoto zariadenia a s tým spojené problémy pri transporte. Na Slovensku sa tento spôsob odchytu nepoužíva.

Ak má úkryt netopierov len jeden relatívne malý vletový otvor môžno na odchyt netopierov použiť špeciálnu klietku, ktorá v dolnej časti ústi do vaku. Netopier pri vyletovaní z úkrytu narazí do tenkých vlákien a spadne do vaku, z ktorého sa následne vyberie. V kombinácii s normálnou sieťou umiestnenou pred vchod do jaskyne možno presne spočítať netopiere letiace dnu aj von. Túto metódu úspešne používajú chiropterológovia v sprístupnených jaskyniach Moravského krasu.

Po odchytení netopiera (okrem určenia druhu a stanovenia biometrických charakteristík jedinca) je možné ho označiť, a tým sledovať jeho následné správanie a letovú trasu. Najčastejším spôsobom značkovania je krúžkovanie. Prvé správy o krúžkovaní netopierov (Figala, 1959) pochádzajú z roku 1916, kedy američan Allen označil 4 netopiere druhu Pipistrellus subflavus ornitologickými krúžkami. Výraznejší rozvoj krúžkovania však nastal až v roku 1932 zásluhou prof. Eisentrauta. V súčasnosti sa používajú najmä hliníkové krúžky rôznych veľkostí v závislosti od veľkosti netopiera. Krúžok sa umiestňuje na predlaktie tak, aby sa voľne pohyboval a číslom od tela, aby ho bolo možné odčítať aj počas hibernácie. Pri dlhodobom cielenom krúžkovaní možno relatívne dobre zmapovať migračné trasy jednotlivých druhov netopierov, vek a ďalšie charakteristiky. Výsledky krúžkovania netopierov v Československu v 40-tych až 70-tych rokoch vyhodnocujú práce Hanáka, Gaislera a Figalu (1962) a Gaislera, Hanáka (1969). Časom však bola preukázaná súvislosť medzi hlavne zimným krúžkovaním a úbytkom netopierov na lokalitách, kde krúžkovanie prebiehalo. Určité vylepšenie nastalo, keď sa začali používať farebné krúžky, čo sa však osvedčilo len pri sledovaní presunov netopierov počas zimovania na zimoviskách. V 70-tych rokoch za začali používať aj reflexné pásky, ktoré pri dobrom osvetlení a prostredníctvom ďalekohľadu bolo možné odlíšiť aj na vzdialenosť 100 metrov (Gaisler, 1989). V súčasnosti sa prestalo krúžkovať hromadne na zimoviskách a krúžkovanie sa realizuje len v určitých oblastiach s dlhodobou perspektívou výskumu.

Okrem krúžkov možno na označenie netopierov použiť aj svietiace značky (Gaisler, 1989), ktoré sa prilepia na chrbát netopiera medzi lopatky. Svietiaci efekt sa dosiahne po premiešaní dvoch látok (cyanamidu a tekutiny na báze peroxidu), ktorých reakciou vzniká jasné zelenožlté svetlo. Reakcia trvá len niekoľko hodín, takže netopiere možno sledovať len jednorázovo. Dĺžka pozorovania závisí do značnej miery aj od členitosti terénu. V otvorenom teréne vidieť netopiera voľným okom na vzdialenosť 200 m a pomocou ďalekohľadu aj na väčšiu. V neprehľadnom teréne však môže netopier zmiznúť z dohľadu pozorovateľa v priebehu niekoľkých minút, príp. sekúnd. Po niekoľkých dňoch svietiaca značka z netopiera sama odpadne.

Dlhodobejšie možno sledovať správanie sa netopiera, ak mu na chrbát pripevníme miniatúrnu vysielačku. Prostredníctvom smerovej prijímacej antény a prijímača je možné potom sledovať letové trasy netopiera. Rôzne vysielacie frekvencie vysielačiek dokonca umožňujú sledovať niekoľko označených jedincov súčasne. Hmotnosť vysielačky by nemala presiahnuť 5 % hmotnosti netopiera (to isté platí aj pri ostaných značkách, či už svetelných alebo krúžkoch). Ak netopier vysielačku stratí je možné ju prostredníctvom prijímača dohľadať a znova použiť, až kým neskončí jej životnosť. Použitie tejto metódy je ale limitované predovšetkým hmotnosťou vysielačky a jej cenou.

Ďalšie metódy nám umožňujú pozorovať netopiere bez toho, aby bol potrebný ich odchyt, alebo iný spôsob zasahovania do ich života. V noci môžme pozorovať loviace netopiere pomocou špeciálneho ďalekohľadu upraveného na nočné videnie (noktovízor).

Relatívne novou metódou na zisťovanie prítomnosti netopierov je využitie detektora, ktorý transformuje netopierom vysielaný signál do frekvencie počuteľnej pre človeka. Výhodou tejto metódy je, že nijakým spôsobom nezasahujeme do života netopiera. Nevýhodou, že presné určenie netopiera si vyžaduje veľké skúsenosti, nie je možné presne stanoviť počet netopierov, pohlavie, vek a pod.. Netopiere možno na základe vydávaného signálu rozdeliť do dvoch skupín (Horáček, 1986):
1. druhy využívajúce CF (constant frequency) sonar, ktorý pracuje s konštatnou frekvenciou charakteristickou pre ten ktorý druh (typickými predstaviteľmi tejto skupiny sú zástupcovia rodu Rhinolophus) a
2. druhy využívajúce FM (frequency modulated) sonar, pri ktorom sa výška tónu v priebehu trvania mení. Pri niektorých druhoch dochádza ku kombinácii týchto dvoch možností vysielania signálu. Ultrazvukové detektory nám umožňujú zaznamenať jednotlivé signály vysielané netopiermi a na základe charakteristík týchto signálov je možné následne určiť druh netopiera. Ak je potrebná presnejšia analýza signálu, je možnosť nahrať ho z detektora na magnetofónovú pásku a z nej následne do počítača. Na Slovensku sa používajú ultrazvukové detektory značky Pettersson, najčastejšie D100, D140 a D240. Transformácia echolokačných signálov netopierov sa na uvedených uskutočňuje nasledujúcimi spôsobmi:
1. heterodynovanie - signál zachytený ultrazvukovým mikrofónom sa mieša so signálom zabudovaného záznamového oscilátora a výsledná frekvencia sa zosilní a vyšle, výsledný signál si zachováva druhovo špecifické charakteristiky, je úzkopásmový, tzn. že zachytáva rozsah ± 5 kHz, pracuje v reálnom čase, signál nie je možné ďalej analyzovať,
2. time expansion (predĺženie času) - zaznamenaný signál sa 10-násobne spomalí, nepracuje v reálnom čase, je širokopásmový, pričom sa ale neznižuje citlivosť, je možná následná analýza prostredníctvom špeciálneho software.

Na niektorých lokalitách, je možné dozvedieť sa o prítomnosti netopierov pomocou osteologických nálezov. Z nálezu lebky, alebo spodnej čelusti sa dá presne určiť o aký druh netopiera išlo. Kosti sa dajú nájsť a zbierať v jaskyniach voľne na zemi, splavené v puklinách alebo rozborom vývržkov sov. Najčastejšie je to vo vývržkoch sovy obyčajnej (Strix aluco), ktorá loví lesné druhy živočíchov. Známe sú prípady kedy sova chytá priamo netopiere vyletujúce zo svojho úkrytu. V ľudských sídlach to býva plamienka driemavá (Tyto alba), ktorá konzumuje predovšetkým nelesné druhy živočíchov, príp. aj netopiere. Pomerne zriedkavo sa zvyšky netopierov nachádzajú v potrave výra skalného (Bubo bubo), ktorý sa špecializuje skôr na väčšie druhy živočíchov.