Prehľad našich druhov

Kunka červenobruchá (Bombina bombina)

Kunka červenobruchá je charakteristická svojím výstražne sfarbeným bruškom. Na čiernom podklade sú výrazné červeno-oranžové škvrny. V prípade ohrozenia sa kunka prehne, zakloní hlavu a nastaví dlane aj chodidlá smerom dohora, takže to vyzerá akoby mala žlté (resp. červené) oči aj vpredu aj vzadu, alebo sa rýchlo otočí na chrbát, aby výstražným sfarbením odstrašila nepriateľa.

Vyskytuje sa na rôznych typoch vodných biotopov (stanovíšť) od veľkých rybníkov a mŕtvych ramien až po periodické mláky na lesných a poľných cestách v nížinách a pahorkatinách do nadmorskej výšky okolo 250 m. Väčšinu aktívneho života trávi vo vode alebo v jej tesnej blízkosti.

Samica znáša v porovnaní s inými druhmi našich žiab pomerne málo vajíčok (okolo 100 až 300), na jar ale aj v lete. Larvy sa vyvíjajú rýchlejšie ako u ostatných druhov. Sú veľmi odolné voči chemickému znečisteniu.

Kunky sú významnými konzumentmi komárov, ktoré v letnom období tvoria hlavnú zložku ich potravy. U nás sú ohrozené najmä likvidáciou vhodných biotopov v alúviách riek a na nížinách.

Kunka žltobruchá (Bombina variegata)

Kunka žltobruchá má tiež výstražne sfarbené bruško, ale na rozdiel od kunky červenobruchej na ňom prevláda žltá farba. Rovnakým spôsobom využíva toto výstražné sfarbenie na odstrašenie nepriateľa. Chrbát má v porovnaní s predchádzajúcim druhom drsnejší.

Vyskytuje sa v lesnatých oblastiach v stredných a vyšších polohách v nadmorskej výške 400-1000 m a taktiež je úzko viazaná na vodu. Najčastejšie ju môžme nájsť v kalužiach na lesných cestách, prameniskách, napájadlách, mokradiach v alúviách potokov a pod.

Samičky kladú vajíčka 2-3krát do roka. Larvy sa vyvíjajú pomerne rýchlo (asi 2 mesiace), pričom larvy z neskorších znášok môžu aj prezimovať. V miestach, kde sa stretáva s kunkou obyčajnou môže dochádzať k ich vzájomnému kríženiu.

Vďaka svojmu spôsobu života patrí v súčasnosti k najrozšírenejším a najmenej ohrozeným obojživelníkom na Slovensku.

Hrabavka škvrnitá (Pelobates fuscus)

Hrabavka škvrnitá je viazaná na oblasti s hlbšími piesčitými alebo ľahšími hlini-tými pôdami. Vyskytuje sa v nížinách, v kultúrnej krajine alebo v krajine prirodzeného stepného charakteru, prevažne v nadmorských výškach do 300-400 m. Súvislým lesným porastom sa vyhýba.

Mimo obdobia rozmnožovania je aktívna iba v noci. Cez deň sa zahrabáva hlboko do zeme (až 1 m), čo jej umožňujú výrazné hrbolčeky nachádzajúce sa na zadných končatinách. Na rozdiel od ostatných druhov žiab má zvislú očnú zreničku.

Na rozmnožovanie využíva predovšetkým väčšie vodné plochy s hlbšou vodou. Samičky pripevňujú šnúru vajíčok na vodné rastliny. Vo vode obyčajne neostávajú dlhšie ako jeden deň. Žubrienky narastajú do značných rozmerov (8-12 cm), takže sú najväčšie z našich druhov žiab. Niekedy môžu prezimovať a metamorfovať až nasledujúci rok.

Pre svoj skrytý spôsob života často uniká našej pozornosti. V súčasnosti je ohrozená najmä likvidáciou vhodných biotopov.

Ropucha bradavičnatá (Bufo bufo)

Ropucha bradavičnatá je typická svojimi masovými jarnými migráciami na miesta rozmnožovania. Väčšina dospelých jedincov migruje každoročne do tej istej vodnej nádrže.

Rozšírená je od nížin až do horských oblastí. Nájdeme ju na rôznych biotopoch - v lesoch, záhradách, ale aj na poliach, lúkach a v okolí ľudských sídel. Väčšinu života trávi na suchej zemi vo väčšej vzdialenosti od vodných plôch. Mimo obdobia párenia je aktívna v noci. Živí sa rôznymi suchozemskými živočíchmi, ako sú chrobáky, mravce, mnohonôžky, slimáky, dážďovky, motýle a pod.

Samice znášajú vajíčka v šnúrach dlhých 5-10 m. Počet vajíčok jednej samice sa pohybuje v rozmedzí 1200 až 6800. Larvy sa vyvíjajú 2-3 mesiace. Na kvalitu vody nie sú veľmi náročné a znesú aj silné organické znečistenie.

V súčasnosti je ohrozená úbytkom biotopov vhodných na rozmnožovanie, ich znečisťovaním, ale aj automobilovou dopravou počas migrácií.

Ropucha zelená (Bufo viridis)

Ropucha zelená je charakteristická svojím „maskáčovitým” sfarbením (svetlý podklad husto pokrytý ostro ohraničenými zelenými škvrnami). Je to typický stepný a lesostepný druh, ktorý sa vyskytuje najmä v nížinách. Môžme ju nájsť na poľnohospodársky obrábaných plochách, na poliach, lúkach, pasienkoch, v záhradách a parkoch, ale aj na staveniskách a často aj na sídliskách veľkých miest.

Zo všetkých našich obojživelníkov je najodolnejšia voči suchu a mimo obdobia rozmnožovania žije ďaleko od vody. Z našich obojživelníkov sa najlepšie adaptovala na život v kultúrnej krajine. Aktívna je za súmraku a v noci, cez deň sa ukrýva pod kameňmi alebo v plytkých norách.

Na rozmnožovanie využíva plytké vodné nádrže, ktoré však musia byť dobre osvetlené. Samica prichytáva šnúry vajíčok na rastliny. Larvy sa v teplej vode rýchlo vyvíjajú (2-3 mesiace) a podobne ako u ropuchy obyčajnej sú pomerne odolné voči organickému znečisteniu vody.

Ropucha zelená je schopná prežívať aj v silne urbanizovanom prostredí a preto ju môžme považovať v porovnaní s väčšinou ostatných druhov našich obojživelníkov za menej ohrozenú.

Rosnička zelená (Hyla arborea)

Okrem obdobia zimovania a párenia žije rosnička zelená na pobrežnej vegetácii, na kríkoch alebo stromoch, často ďaleko od vody. Na končatinách má špeciálne prísavky, ktoré jej umožňujú bezproblémové lezenie po vegetácii. Z našich druhov žiab má najmenšiu únikovú vzdialenosť. Neuniká, ale nehybne sedí na konári a farebne splýva s podkladom. Jej sfarbenie môže byť od zelenej až po hnedú či sivú.

Je rozšírená od nížin do stredných polôh, miestami vystupuje až do nadmorskej výšky 1000 m. Jej biotopom sú vlhké, svetlé listnaté lesy, parky, sady, záhrady, kroviny a bylinné porasty v okolí vôd.

Na rozmnožovanie vyhľadáva plytšie vody, rybníky, štrkoviská, zatopené kameňolomy, mŕtve ramená riek. Veľmi dôležitá je prítomnosť vodnej a pobrežnej vegetácie, dobré oslnenie a hĺbka vody aspoň 20 cm. Je náročná na čistotu vody. Samica kladie vajíčka v menších zhlukoch, ktoré upevňuje na vegetáciu ponorenú pod hladinou. Vývoj lariev trvá približne 3 mesiace.

V súčasnosti je ohrozená najmä zánikom brehových porastov a vhodných mokradných biotopov.

Skokan hnedý (Rana temporaria)

Skokan hnedý patrí spolu s nasledujúcimi dvoma druhmi, skokanom ostropys-kým a skokanom štíhlym do skupiny tzv. suchozemských skokanov. Mimo obdobia rozmnožovania sa zdržiavajú v lesoch, často ďaleko od vody.

Skokan hnedý sa vyskytuje pomerne bežne v zalesnených oblastiach na väčšine nášho územia, najmä v stredných a vyšších polohách. Jeho typickým biotopom sú listnaté a ihličnaté lesy, ale môžme ho nájsť aj v pásme kosodreviny a na vlhkých lúkach, aj nad hornou hranicou lesa. V porovnaní s ďalšími dvoma druhmi je zavalitejší, má najkratšie zadné končatiny a škvrnité brucho.

Skokan hnedý je jedným z najotužilejších obojživelníkov. Často opúšťa zimoviská v období, keď sa na mnohých miestach ešte nachádza sneh. Pri výbere lokality na rozmnožovanie nie je veľmi náročný. Uprednostňuje menšie, plytké nádrže, ale využíva aj kaluže. Často sa stáva, že viacero samíc nakladie vajíčka pospájané do zhlukov na jedno miesto.

Podobne ako ropucha bradavičnatá je aj skokan hnedý počas jarných migrácií ohrozený cestnou dopravou.

Skokan ostropyský (Rana arvalis)

Skokan ostropyský sa u nás vyskytuje hlavne v nížinách v alúviách riek, kde obýva lužné lesy, okraje močiarov a rašelinísk, vlhké lúky a pasienky.

Jeho sezónna aktivita je rovnaká ako u predchádzajúceho druhu. Vyhľadáva predovšetkým plytké vodné nádrže. Samice znášajú vajíčka v chumáčoch, ktoré zväčša plávajú na hladine. Samice ostávajú vo vode len niekoľko dní, samce o niečo dlhšie. Larvy sa vyvíjajú 2-3 mesiace.

Po ukončení rozmnožovania sa skokany rozptyľujú na letné stanovištia. Za úkryty im slúžia diery hlodavcov, štrbiny pod kameňmi a pod. Prezimujú väčšinou na suchej zemi v norách, rôznych štrbinách a pod., vzácnejšie pod vodou v bahne nezamŕzajúcich potokov a riek a v rašeliniskách. Ich potravu tvoria prevažne suchozemské bezstavovce, hlavne pavúky, mravce, chvostoskoky, stonôžky, mnohonôžky a mäkkýše.

V súčasnosti je tento druh ohrozený najmä úbytkom vhodných biotopov, ktorý je spôsobený reguláciami riek, výstavbou vodných diel, vysušovaním mokradí a ničením lužných lesov.

Skokan štíhly (Rana dalmatina)

Skokan štíhly je lesný až lesostepný druh. Vyskytuje sa v listnatých a zmiešaných lesoch nížin a pahorkatín. Môžme ho nájsť predovšetkým v husto zarastených trávnatých okrajoch lesov, v riedkych lesoch s bohatým trávnatým a krovinným podrastom a na lesných lúkach. Často sa vyskytuje spolu so skokanom ostropyským v lužných lesoch v alúviách riek. Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch druhov, je jeho telo štíhle, má najdlhšie zadné končatiny a svetlé brucho bez škvŕn.

Na rozmnožovanie vyhľadáva plytké, silne prehriate a bohato zarastené vodné nádrže. Párenie trvá veľmi krátko. Samica prichytáva vajíčka v zhlukoch na rastliny pod vodou nie príliš pevne, takže sa podobne ako pri predchádzajúcich druhoch objavujú na hladine. Keďže každá samica kladie vajíčka zvlášť, plávajú tieto chumáče osamotene.

Skokan rapotavý (Rana ridibunda)

Skokan rapotavý patrí spolu s nasledujúcimi dvoma druhmi, skokanom krátkonohým a skokanom zeleným, do skupiny tzv. vodných skokanov. Počas celého roka ich môžme nájsť vo vode, príp. v jej bezprostrednej blízkosti. Zimu prečkávajú zahrabané v bahne na dne vodnej nádrže.

Skokan rapotavý je naším najväčším skokanom. Dĺžka tela dosahuje 9-12 cm (maximálna dĺžka sa uvádza až 17 cm).

Vyskytuje sa v najteplejších oblastiach nížin. Žije na brehoch pomaly tečúcich vodných tokov, ale aj v stojatých vodách hlbších vodných nádrží a rybníkov.

Párenie prebieha v máji až júni. Vajíčka znášajú samice na dno alebo na vodné rastliny. Larvy metamorfujú po 3-4 mesiacoch. Sú veľmi citlivé na chemické zloženie vody a vyžadujú dobré oslnenie vodnej hladiny.

V letnom období je skokan rapotavý aktívny celý deň, na jar a jeseň je dĺžka aktivity kratšia. V potrave prevažujú suchozemské druhy nad vodnými. Hlavnými zložkami potravy sú bezstavovce - chrobáky, pavúky, mravce, vážky, ale aj menšie obojživelníky, ryby, plazy, vtáky a drobné cicavce.

Ohrozený je predovšetkým likvidáciou biotopov pri reguláciách tokov a znečisťovaním vôd.

Skokan krátkonohý (Rana lessonae)

Skokan krátkonohý je najmenší zo skupiny „vodných” skokanov. Dĺžka jeho tela sa pohybuje cca od 5 do 7 cm.

Obýva nížiny aj stredné polohy. V porovnaní so skokanom rapotavým a zeleným žije v klimaticky chladnejších oblastiach a je najmenej závislý na vode. Uprednostňuje stojaté vody v otvorenej krajine.

Na rozmnožovanie mu stačia aj veľmi malé vodné plochy. Pre úspešný vývin lariev je potrebné dobré oslnenie vodnej plochy. Larvy sa vyvíjajú približne 3 me-siace. Zriedkavo prezimujú a metamorfujú až nasledujúcu jar.

V letnom období je aktívny cez deň. V potrave podobne ako pri predchádzajúcom druhu prevládajú suchozemské formy hmyzu nad vodnými.

V súčasnosti je ohrozený najmä likvidáciou vhodných biotopov, reguláciami tokov a odvodňovaním krajiny.

Skokan zelený (Rana kl. esculenta)

Skokan zelený vznikol krížením predchádzajúcich dvoch druhov - skokana rapotavého a skokana krátkonohého (rodičovské druhy). Jeho existencia je závislá na existencii týchto druhov. Je schopný krížiť sa navzájom, príp. s niektorým z rodičovských druhov. Vzhľadom na svoj hybridný pôvod a spôsob rozmnožovania nevyhovuje skokan zelený kritériám vymedzujúcim biologický druh. V súčasnosti ho preto väčšina autorov zaraďuje do osobitnej kategórie tzv. klepton.

Bežný je najmä v inundačných oblastiach nížin a v stredných polohách. Je silne viazaný na vodu. Vyhľadáva stojaté i pomaly tečúce vody, pričom uprednostňuje miesta s voľným prístupom do vody. Väčšinou sa zdržiava v plytkej prehriatej vode s dnom pokrytým vegetáciou alebo na brehu.

V súčasnosti je podobne ako predchádzajúce druhy ohrozený hlavne likvidáciou vodných plôch vhodných na rozmnožovanie, reguláciou a úpravou tokov, odbahňovaním rybníkov, splaškami z polí a pod.